Radošinské naivné divadlo – Po vzhliadnutí tragikomédie Polooblačno, ktorú autor označil ako „prvú správu o mojom dvadsiatom storočí (1900 – 1950)“, som bol značne rozčarovaný, ako letkom boli prebehnuté dejinné udalosti. Ttypický štepkovský humor sa síce nachádzal v jednotlivých častiach tragikomédie , ale pôsobilo to ako nútené sa smiatie na tom ,čo do smiechu ani nebolo (resp. cez slzy).
V podstate to na mňa zapôsobilo, ako obdobie, ktoré bolo vykreslené na osudoch jednoduchých ľudí, ktorí sa borili ako vedeli v danej dobe a geopolitických okolnostiach. Ale z celej hry som mal pocit, že vlastne nikdy nebolo dobre a že dobre už bolo vo vzdialenej minulosti, ktorá ani nebola zadefinovaná.
Na záver hry, predstavitelia tragikomického príbehu (na začiatku päťdesiatych rokov) , snívajú sen o tom, že raz bude ináč a lepšie. To ale je prirodzená ľudská vlastnosť, že neustále dúfame v lepší život, a to v každej dobe i dnešnej, ktorá je pre jedných ľudí úchvatná a pre druhých predstavuje živorenie. Ale tak je to v každej dobe, niektoré skupiny ľudí sa majú výborne a druhé zasa nie, a keď sa sociálne nožnice veľmi otvoria, tak spravidla dochádza ku spoločenským zmenám a zmene dejinných udalostí.
Po vzhliadnutí predmetnej hry, neviem, či vôbec pôjdem pozrieť na druhé pokračovanie pripravované pod názvom Sčista-jasna. A to som pritom veľkým fanúšikom Radošinského naivného divadla a teším sa napríklad na novú hru Jááánošííík po tristo rokoch (Správa o hrdinovi alebo Hra na hrdinu).